SSPI

10 najväčších mýtov

o našom členstve v NATO
NATO
3

členstvo v nato

nepodkopáva

našu suverenitu

Spoločne s postojom, že Slovensko, podobne ako ďalšie malé štáty, nemá v NATO žiadne slovo, sa stal veľmi obľúbeným i názor, že členstvo v tejto Aliancii vlastne podkopáva národnú suverenitu štátov. Inými slovami, že vstupom do NATO strácajú štáty vplyv na rozhodovanie o sebe a organizácia si žije vlastným životom riadeným úradníkmi v jej bruselskej centrále. Alebo v horšom prípade, že celé dianie v NATO riadi len niekoľko veľkých štátov. Vďaka tomu sú krajiny ako Slovensko umelo vťahované do ozbrojených konfliktov, hoci o to nemajú skutočný záujem.

V argumentácii proti tomuto skreslenému postoju sa treba vrátiť k základnému princípu fungovania Aliancie, ktorým je dobrovoľnosť. To znamená, že štáty sa dobrovoľne rozhodujú o vstupe, ale dobrovoľne sa môžu rozhodnúť aj o teoretickom vystúpení. Záujem Slovenska o členstvo bol deklarovaný už v inauguračných dokumentoch pri vzniku republiky v roku 1993. Zároveň všetky vlády od roku 1994 až po vstup v roku 2004 si členstvo v NATO stanovili ako jednu zo svojich najdôležitejších priorít. Po pozvaní SR zo samitu v Prahe v roku 2002 na prístupové rokovania a ich úspešnom ukončení musela rozhodnutie o vstupe schváliť v marci 2003 vláda a následne o mesiac neskôr aj Národná rada SR. Zo 136 prítomných poslancov hlasovalo za až 124, proti bolo 11 poslancov Komunistickej strany Slovenska a jeden poslanec za stranu Smer nehlasoval. Rozhodnutie o vstupe do NATO bolo teda suverénne, nikto nás do neho netlačil ani nepresviedčal.

Rovnako to platí o každom jednom rozhodnutí, ktoré v Aliancii vznikne. V súlade s princípom konsenzu musí byť vždy výsledkom kompromisu a súhlasu všetkých. Či už ide o pozvanie nového člena, začatie novej operácie alebo misie, alebo o vznik novej iniciatívy. To však nemusí znamenať, že všetky členské štáty sa automaticky do všetkých iniciatív či operácií aj musia zapojiť. V Afganistane dnes napríklad ako prispievatelia do misie Rozhodná podpora chýbajú Francúzsko či Kanada. V operácii KFOR sa zase nezúčastňuje až 10 spojencov, medzi inými aj Slovensko. Alebo námorné operácie sú výlučnou záležitosťou štátov s námorným vojskom, hoci môžu v tomto ohľade existovať aj nejaké výnimky.

Taktiež to neznamená, že všetky rozhodnutia prichádzajú výlučne na základe iniciatívy Spojených štátov, čo je značne rozšírený názor medzi mnohými odporcami Aliancie. Je pravdou, že USA ako najväčší a vojensky najsilnejší spojenec hrajú vedúcu úlohu pri vzniku mnohých návrhov ďalšieho pôsobenia NATO. To je pomerne pochopiteľné, ak vezmeme do úvahy, že ich rozpočet tvorí 70 % rozpočtu všetkých členov a ich vojenské spôsobilosti prevyšujú spôsobilosti akéhokoľvek iného spojenca. V tomto duchu sa snažia svoju váhu využiť aj iné väčšie štáty, či už Francúzsko, Veľká Británia, alebo Turecko. Na druhej strane však platí, že nie všetko, čo Američania navrhnú, aj získa všeobecnú podporu. Dobrým a všeobecne známym príkladom je zásah proti Saddámovi Husajnovi v Iraku, v ktorom NATO ako celok nehralo žiadnu úlohu. Zároveň aj návrhy iných štátov môžu často získať spoločnú podporu. Príkladom z nedávnej minulosti je rozhodnutie o vzniku predsunutej rozšírenej prítomnosti v Pobaltí, ktorú presadili práve štáty regiónu, významne podporované Poľskom.

Napokon, zachovanie národnej suverenity každého člena vyplýva aj zo samotného charakteru NATO. Ide o medzivládnu organizáciu, v ktorej nedochádza, na rozdiel napríklad od Európskej únie, k odovzdávaniu časti suverenity na spoločné inštitúcie. Bruselské orgány Aliancie, či už Medzinárodný štáb, alebo Medzinárodný vojenský štáb (ale aj ďalšie), sú riadené a formované výlučne na základe dohody členských štátov. Pôsobia v podstate ako akési sekretariáty, ktoré poskytujú servis spoločným rozhodnutiam Severoatlantickej rady a zabezpečujú činnosť a implementáciu jej rozhodnutí medzi jednotlivými stretnutiami. Pritom platí, že všetky rozhodnutia rady majú rovnakú váhu a platnosť, bez ohľadu na postavenie jednotlivých zástupcov. Tým je potvrdený základný predpoklad Zmluvy o NATO (tzv. Washingtonskej zmluvy), že každý členský štát berie na seba po vstupe do Aliancie zodpovednosť, ako a aj benefity, ktoré z nej vyplývajú.

created by (2020)
Tento web je chránený pomocou systému Google reCAPTCHA. Ochrana súkromia | Podmienky používania.