SSPI

10 najväčších mýtov

o našom členstve v NATO
NATO
1

NATO nie je prežitok

z čias Studenej vojny

Takmer okamžite s ukončením Studenej vojny sa objavili hlasy za zánik Severoatlantickej aliancie ako prežitku minulých čias. Tieto úvahy ešte zosilneli po tom, ako sa signatári Varšavskej zmluvy z bývalého východného bloku Európy v roku 1991 dohodli na jej rozpustení. Spolu so zánikom Varšavskej zmluvy vraj malo zaniknúť aj NATO. Aj preto, že Rusko sa ako nástupnícky štát po Sovietskom zväze stalo z nepriateľa partnerom a na prvý pohľad tak ďalšia existencia NATO stratila zmysel.

V prvom rade, právo rozpustiť alianciu majú iba jej členské štáty. V prípade Varšavskej zmluvy sa jej členovia zhodli, že už nechcú udržiavať spojenectvo, ktoré sa v priebehu rokov ukázalo ako umelé, postavené predovšetkým na predpokladoch existencie silného hegemóna riadiaceho ostatné nedemokratické režimy klubu. V NATO nič také nenastalo, najmä pre podstatne odlišné dôvody jeho vytvorenia, ako aj princípy fungovania. Aliancia bola od svojho vzniku skupinou demokratických štátov, ktoré do nej vstupovali dobrovoľne a bez nátlaku v reakcii na túžbu vyhnúť sa opakovaniu zverstiev druhej svetovej vojny. Po skončení Studenej vojny členské štáty síce vnímali zmenu parametrov bezpečnostnej situácie v Európe a jej okolí, nechceli sa však vzdať dáždnika svojej bezpečnosti, ktorú nespájali výlučne s existenciou či neexistenciou Sovietskeho zväzu. NATO chápali ako projekt voči širšiemu spektru hrozieb a potenciálnych situácií, ktoré ukončením Studenej vojny zďaleka nezanikli. To sa aj potvrdilo v nasledujúcich rokoch.

Takmer okamžite s ukončením Studenej vojny sa objavili hlasy za zánik Severoatlantickej aliancie ako prežitku minulých čias.

NATO sa počas nasledujúcich takmer 30 rokov zapojila do celého radu aktivít s cieľom obmedzenia či ukončenia násilia a následného udržania mieru. V 90. rokoch sa tak stalo v Bosne a Hercegovine, kde v roku 1995 prebralo stabilizačnú misiu pôvodne vedenú OSN, pričom v tejto úlohe pretrvalo až do roku 2004. V roku 2003 prebralo kontrolu nad medzinárodnou stabilizačnou a asistenčnou misiou v Afganistane (ISAF), ktorá vznikla v reakcii na teroristické útoky 11. septembra 2001 v New Yorku a Washingtone. V krajine pôsobí dodnes, v súčasnosti pod zmeneným mandátom a názvom misie Resolute Support (RSM). NATO je dlhodobo prítomné aj v Kosove v rámci operácie KFOR a zasahovalo aj v Líbyi (2011), hoci táto akcia vyvolala mnohé kritické názory. Aliancia tiež viedla námornú operáciu v Červenom mori, Adenskom zálive a Indickom oceáne proti pirátom ohrozujúcim medzinárodnú lodnú dopravu, zasahovala pri zemetrasení v Pakistane a po rozpútaní vojny v Sýrii poskytla protiraketovú ochranu Turecku. Od roku 2001 majú niektoré aliančné štáty rozmiestnené svoje plavidlá v Stredozemnom mori, pôvodne v rámci protiteroristickej operácie Active Endeavour, ktorá sa v roku 2016 transformovala na širšiu námornú bezpečnostnú operáciu Sea Guardian. Od roku 2017, v nadväznosti na udalosti na Kryme a východnej Ukrajine, rozmiestnilo dodatočné odstrašujúce jednotky v rámci tzv. rozšírenej predsunutej vojenskej prítomnosti v krajinách Pobaltia a v Poľsku, ale tiež posilnilo svoju prítomnosť v Rumunsku a Čiernom mori. Aliancia tiež pomáha pri budovaní obranných kapacít niektorých krajín Blízkeho východu a severnej Afriky. Azda najviditeľnejšia je v Iraku, kde pomáha najmä pri výcviku a mentoringu miestnych bezpečnostných síl. NATO, teda v súčasnosti plní podstatne širšie úlohy, ako len zabezpečovanie priamej obrany vlastných členov. Je to oveľa viac, ako si ktokoľvek v roku 1990 vedel predstaviť.

Napokon, nemožno opomenúť aj politiku rozširovania a partnerstva s potenciálnymi budúcimi členmi, ktoré sa stali jedným z nástrojov demokratizácie štátov bývalého východného bloku. Tieto procesy viedli k vytvoreniu bezprecedentne veľkého priestoru mieru, slobody a stability na európskom kontinente. Vďaka NATO došlo v týchto štátoch k zásadným reformám bezpečnostného sektora, vrátane budovania bezpečnostnej a obrannej infraštruktúry a inštitúcií či posilnenia kompetentného ľudského kapitálu. Od roku 1990 vďaka tomu vstúpilo do aliancie 14 nových štátov (po zarátaní zatiaľ posledného Severného Macedónska), čím sa počet členov zvýšil na súčasných 30. Zdá sa, že tento vývoj nateraz nekončí, hoci prijatie nového člena je časovo náročné a vyžaduje značné úsilie všetkých zainteresovaných strán. Najväčšie očakávania majú v tomto ohľade Gruzínci, ale v dlhodobejšom výhľade sa uvažuje aj o Ukrajine, Srbsku či Bosne a Hercegovine.

created by (2020)
Tento web je chránený pomocou systému Google reCAPTCHA. Ochrana súkromia | Podmienky používania.